Zistila som jednu vec. Keď som porodila a držala svoju dcéru prvé minúty v náručí bol to neopísateľný pocit. No matka tieto pocity cíti omnoho intenzívnejšie. Svoje dieťa miluješ nadovšetko a urobíš všetko pre neho. A to doslova.
A tu prichádzame na kameň úrazu. Moja dcéra má čoskoro dva roky a skúša koľko zvládnem a musím povedať, že jej to naozaj ide. Keď počujem slovko „mami“ v danej tónine ma ide poraziť. Je to milé, keď vás dieťa volá mama, ale ak slovko „mama“ povie za hodinu tisíckrát, bude aj vám do plaču. Lebo to malé škvŕňa, žabka, miláčik, anjelik vás neskutočne ovláda a skúša čo si môže dovoliť a kde majú rodičia hranice.
A tak prichádza na scénu kolotoč nekonečného opakovania príkazov a zákazov. Hoci mám niekedy pocit, že moje slová hovorím stene, všimla som si, že moja mravná výchova má na dcéru naozaj nejaký význam. Pochopila som, že ona veľmi dobre rozumie, hlavne ak niečo chce. No, ak chcem niečo ja od nej dokáže ma ignorovať cielene aj hodinu. Neúčinkuje ani to, že jej vezmem hračku, ani objatie ani pekné slovo. Keď mi prasknú nervy tak sa prichytím, že po nej doslova húkam a som zúfala. A o toto tu ide. Niekedy som otrokom svojho dieťaťa, lebo keď ona niečo chce, tak to jednoducho musí mať. Ja, ak sa aj snažím jej oponovať a neustúpiť, no lenže príde môj manžel a dá chcenú vec a ani sa ma neopýta. Zase raz márna snaženie, no čo už, možno to vyskúšame zajtra.
Vychovávať dieťa je naozaj ťažká vec.Lebo ak sa nad tým hlbšie zamyslíme, novorodenca učíme doslova všetko. Učíme ho jesť, chytať veci do rúk, tlieskať rukami či dávať pusinky. Je to milá povinnosť, ale je to aj náročné a predovšetkým tá ťarcha zodpovednosti do budúcna. Že čo z nej vyrastie.
Ak bude vzorné dievča, to bude úspech, ale ak to bude vypočítavá mrcha už v jedenástich rokoch, zodpovední sú za to len a len rodičia. Preto je spoločná výchova dôležitá. Otec aj matka musia zdieľať spoločné názory a neustúpiť nikdy, hoci je to niekedy psycho. Dieťa všetko vidí, všetko nasáva a samozrejme paradoxne tie zlé veci a vaše zlyhania najviac.